Znova ma dostal
Kde len ten telefón mám. Prehrabávam kopu vecí. Aha, tu je. "Prosím, Deli," zdvihla som. "Už som dole," ozve sa. "Dobre, už idem," schmatnem kabelku. "Deli, deli," kričí do telefónu, "neskladaj ešte, prines mi, prosím ťa, tú bordovú bundu." Bundu? Veď ráno mal bundu, keď odchádzal. Vyzeral, ako keby ide loviť tulene na Severný pól. Asi mu v nej bolo teplo, tak chce teraz tenšiu. "Dobre," zamkla som.
"Ahoj Deli," sadnem do auta. "Ahoj Deli," odzdraví. Zapnem si pás a rýchlo zabuchnem dvere, aby mi ten chladný vietor nerozfúkal vlasy ešte viac. "Aký si mal deň?" Pobozkám ho na líce. "Únavný a dlhý," odbočí na hlavnú ulicu, "si hladná?" Ako vždy: "Strašne som hladná, dupni na plyn."
Vonku je celkom zima. Pomaly sa stmieva a každý sa ponáhľa domov na večeru. "A kde máš tú bundu?" Pozriem sa dozadu na sedadlá, či ju neodložil tam. Nič. Len naša panda, vankúš, tam ticho leží. "Nemám," usmeje sa. "Ako to?" už viem, "zabudol si ju v robote." Stále niečo zabúda. Vstupnú kartičku, kľúče v zámke, kľúče v aute, peňaženku na stole. "Nie," zastaví na červenú. "Ráno som prišiel do kancelárie a Ahmed mi vraví, že mám veľmi peknú bundu," naskočila zelená. "Vieš, vzal som si tú šedú," pokračuje, "mal som ju asi dvakrát na sebe." Ďalšia červená. "Ahmed zarába veľmi málo a ešte aj pomáha rodine," pootvorí trochu okno, "má takú tenkú bundu obnosenú." Pridal plyn. "Tak som mu ju dal," pozrie na mňa, "vieš, aký bol rád. Ja mám aj tak veľa búnd." Ostala som prekvapená. Toto by len tak niekto nespravil. Dobre som si vybrala. Ale neviem, či si ho zaslúžim. Asi musím viac poslúchať.
