Valentínska čerešňa
"Deli?" pozriem na neho. Vyvalený na gauči niečo píše do telefónu. "Komu tak potajme vypisuješ?" Niečo predo mnou skrýva. Nedalo mi to, tak som sa ho spýtala. Odloží telefón: "Ale, kamaráti tu píšu."
Veľmi Valentína neoslavujem. Ale predsa mu teda aspoň niečo upečiem. Teda vrámci mojich pekárenských schopností a skúseností. Idem pohľadať nejaký recept. Zrazu mi pípne telefón. Poslal mi nejakú fotku. Otvorím obrázok a je na ňom nejaký menší stromček s oranžovými plodmi. Približujem. Vyzerá to ako dozrievajúce paradajky. "To sú paradajky?" ťukám na displej. "Áno, to som otcovi kúpil," prišla odpoveď. Zaujímavé, nemá rád nič okolo kvetov a rastlín. Vždy hovorí, kvety sú tvoje, ja sa postarám o kocúra.
"Už som za chvíľu doma," čítam správu. Zavolám mu. "Deli, som nachystaná," beriem kabelku, "prezvoň ma, keď budeš dole." Kam som dala tie kľúče zase. "Vieš, ale musím ísť aj tak hore," počujem jeho hlas,"skočím si na záchod." Dobre teda, tak mám ešte čas nájsť tie kľúče. Ale aj tak sa mi to nezdá. Veď môže ísť na záchod potom v reštaurácii.
Už zvoní pri dverách. Otvorím. Stojí vysmiaty pred dverami aj so zeleným stromčekom v rukách. "Čo je to, Deli?" Pozerám na neho. "Nebol si to cestou otcovi zaniesť?" Nezdá sa mi to. "Nie," podáva mi veľký kvetináč, "to je pre teba. Miluješ kvety. Nechcel som ti kupovať kyticu, radšej toto." Prekvapil ma. Krásny zelený stromček posypaný malými oranžovými plodmi. "Ty si zlatý, ďakujem," pobozkám ho na líce. "Však je pekný," utrie si ruky od prachu,"mne sa strašne páčil." Tak toto počujem prvýkrát. Kvety a páčiť sa mu? "Musíme kúpiť ten fľaškový rozprašovač na polievanie," pokračuje. No teda, ako ho začali zaujímať kvety. Podarený je.
"Počkať," zastavím sa pri obúvaní, "prečo si mi potom poslal fotku toho stromčeka, keď to malo byť prekvapko?" Pleskne sa po čele. "Pomýlil som sa," pokrúti hlavou, "otec chcel vidieť, ako vyzerá, ale namiesto neho som tú fotku poslal tebe," Začnem sa smiať. "Inak, čo je to za stromček?" zapínam si bundu. "Nejaká čerešňa," zaväzuje si šnúrky, "zabudol som." No, a sme doma. Hlavne, že sa mu konečne nejaká rastlina páči. "A ako sa treba o to starať?" zabuchnem dvere. "Neviem," mykne plecami. "Si sa nespýtal toho predavača?" pozriem na neho. "Nemal som čas," privolá výťah, "utekal som ho kupovať počas obedovej."
"Aha," ukazujem prstom, "tam je voľné miesto." Dnes je všade plno. Všetky reštaurácie, podniky, bary. Dúfam, že nájdeme voľný stôl, lebo asi umriem od hladu. "A ako ťa napadlo kúpiť práve toto," premýšľam nad naším novým zeleným prírastkom. "Videl som to na internete a veľmi sa mi to zapáčilo," zabočí doprava. "Aha," odopínam si pás, "ja som si myslela, že to si šiel do kvetinárstva a kúpil prvý stromček, ktorý sa ti zapáčil." Zaparkuje. "Nie," pozrie na mňa, "vieš, koľko som ho hľadal?" Usmeje sa na mňa. "Asi týždeň," pobozká ma, "našiel som to, ale všetky tie rastliny boli také maličké. Ja som chcel takýto stromček." Ach, aký je zlatý. "A pamätáš, asi dva dni dozadu, čo si sa ma pýtala s kým si to vypisujem?" Otvorí dvere na aute. "Tak to som konečne našiel pekný stromček a komunikoval som s tým, čo mi ho predal." Zbožňujem ho.
"Deli," volá mi, "už viem, ako sa volá ten náš strom." Hurááá. Sama pre seba si poskočím. "Jeruzalemská čerešňa." Hneď gúglim. Kvety a plody Jeruzalemskej čerešne sú prudko jedovaté a toxické. Nie je vhodná pre domácnosti, kde sa vyskytujú malé deti a zvieratá. Spomenula som si na nášho kocúra. Ako chodí a ohrýza každú kvetinu, ktorá mu príde do cesty. Aj kaktusy. "Deli," píšem mu, "ale ten náš stromček nie je jedlý, je jedovatý a nevhodný pre kocúra." Vzdychnem si. Čo teraz? Pípne mi správa. "Nevadí," po slovensky, ďalšie jeho obľúbené slovo, "je veľmi pekný a mne sa veľmi páči."
