Už to nepeč
"Počula si ma v noci?" neviem teraz, či má na mysli to škrípanie zubov alebo občasné pritakávanie počas spánku. "Čo myslíš?" otváram chladničku. "Bol som v noci na nutellu," priznáva sa. "Čože?" otočím sa. "To kedy?" vypleštím oči. Nepamätám si vôbec, že by šiel z postele. "Asi o tretej," sadne si za stôl. "A zase si ma nepozval," tvárim sa urazene, "aspoň na lyžičku." Vyberiem z chladničky guľatú misu. "Prepáč," hodí na mňa psie oči, "ale keď si tak pekne spala." No jasne, výhovorka. Vždy sa smeje na tom, v akých polohách spávam. Potom si ľahne na gauč a napodobňuje ma.
"Piekla som koláč," pokladám na tanier mäkký trojuholník. "Hm, tak to sa teším," chytí do ruky vidličku. "No som zvedavá," pozriem na bledý koláč. Veľmi sa mi nepozdáva. Neverím mu moc, a ani mojim pekárenským schopnostiam. Položím pred neho tanier. Sadnem si za stôl. Pichnem do ňho. Upečený je. On nečaká a hneď z neho ochutná. Ochutnám i ja. Pozrieme sa na seba. Vypľujem ten kúsok späť na tanier. "No, tak toto sa ti veľmi nepodarilo," odsunie tanier od seba. "Máš pravdu," utriem si ústa. Mám v nich nepríjemnú citrónovo jogurtovú príchuť. A ešte aj sladkú. "Podľa mňa to nebudú jesť ani tie vyhladnuté pouličné mačky," pozriem na ňho. "Tiež si to myslím," usmeje sa, "myslím, že nám ešte ostali nejaké čokoládové sušienky." Vstane. "No, myslím, že už nie." No tak čo, zjedla som ich. Aj ja mám niekedy nájazdy. Denné. Keď on je v práci. "Ani jedna neostala?" pozrie na mňa. "Prepáč," vezmem taniere a koláč vysypem do plastovej misky od mäsa. Začne sa smiať. "Poď, ideme kúpiť nejakú čokoládu."
