Turecko- slovenské buchty
"Počuj," kričím z kuchyne, "minule som do toho cesta zabudla dať syr." Zase gúľam cesto s fľašou červeného vína. Zaprisahala som sa, že už piecť nebudem. Ale minule im to tak strašne chutilo, že som začala veriť, že áno, som dobrá kuchárka a dokážem upiecť hocičo. Sestra sa veľmi smiala, keď som jej povedala, že som zase niečo poplietla. "To si si myslela, že 250 gramov syru ide na posypanie?" No, áno, myslela. Až potom, keď som dočítala po druhýkrát zoznam ingrediencií, som pochopila. "A teraz všetko zmiešať."
Pribehol do kuchyne. "To nevadí," utrie mi z líca biely fľak od múky, "mne to veľmi chutilo, aj našim." Jemu vlastne všetko chutí, čo pripravím. Keby mu obalím a vypražím špongiu, tak si ešte asi aj pooblizuje prsty. A možno to len na mňa hrá. Možno mu to vôbec nechutí, len ma nechce nahnevať alebo rozplakať.
"Vieš čo?" oprie sa o kuchynskú linku. "Mohli by sme dať dokopy tvoju babku a môjho dedka, čo povieš?" pozrie na mňa. "Ona je sama, on je sám. Nasťahujeme ju sem a budú bývať spolu." Začnem sa smiať. Predstavujem si moju babičku aby si do kufrov pobalí knižky, všetky kuchynské potreby, mak a obľúbenú rohožku a nasadne na lietadlo. "Haha, ale moja babka rada a všetkým rozkazuje," usmejem sa, "ale veľmi dobre varí a tie jej pečené buchty, mňam. A koláče od výmyslu sveta." Spomenula som si na babkin dom s bielymi zaskrčený v úzkej doline. V diaľke na lúke pasúce sa kone a vôňu práve napečených buchiet. "No len to potom by sme nemohli byť spolu lebo by sme boli rodina," zamyslene povie. "Ale aká rodina, veď to nie je taká ozajstná," vložím do rúry posledný plech. "Nemohli proste," naleje si vodyudo pohára. "Tak čo s tým spravíme, mudrlant," utriem si ruky do utierky. "Nič, babku necháme babkou a dedka dedkom," usmeje sa a pobozká ma na líce.
