Turecké kruháče
"Teraz kam?" pozerám do spätného zrkadla. "Rovno," usmeje sa. "No však jasne, inde sa ísť nedá," plesknem si po čele. "Pozriem sa doprava, pribrzdím," rozprávam sama sebe, "dobre, môžme ísť." Vonku je veľmi pekné počasie. Okná na aute máme stiahnuté až úplne dole. Sem tam počuť čvirikanie nejakých vtákov. Oproti ide malý strieborný peugeot s blikajúcimi smerovkami. Cez predné sklo presvitá silueta menšej ženy prilepenej na volante. Keď sa priblížila, celkom zreteľne som zahliadla ako kŕčovito ten volant zviera. Oči vypleštené do diaľky prezrádzali, že je to pravdepodobne jej prvá jazda. Ja som si pohodlne položila ruky na okienko. "Deli, ten automat je výborný," zahniezdim sa na sedadle, "vlastne nemusím ani nič robiť- parkuje samo, preraďuje samo, všetko robí samo automaticky." Pohladkám auto po kapote.
"Hej, choď na svoju stranu," rozčuľujem sa. "Zatrúb na neho," začne sa smiať. "Och, tieto vaše kruháče sú hrozné," krútim hlavou, "úplne opačne ako u nás." Pridám plyn. Auto jemne zapradie. "Veď prečo ten, čo je už v kruháči musí dávať prednosť tomu, čo do kruháču vchádza?" stále mi to nejde do hlavy. "Deli, lebo v Turecku máme veľa áut," oprie sa, "vieš, aké by tu boli zápchy, keby je to tak, ako u vás?" Normálne. Tu sú zápchy stále a všade. "Drž sa svojej strany," nahlas si pripomínam. Smeje sa.
"Pozrela si sa či nejde auto," skúša ma. "Jasné, už zdiaľky som pozerala," nedám sa. "Ale musíš sa pozrieť ešte aj keď zatáčaš, na poslednú chvíľu," upozorňuje ma. "Ale veď hádam nie je niekto tak šibnutý, že nezastaví, keď ma uvidí," pozerám do zrkadla. "Treba byť stále v strehu," odblokuje telefón. "Ale každý víkend si lepšia a lepšia." Joj, aká som na seba pyšná.
"Minule písali v novinách, že populácia v Turecku narástla," zapáli si cigaretu. "No, neprekvapuje ma to," konečne si vystriem nohy. Zahľadím sa z okna. Krásny deň. Slnko sviete, ihriská sú plné detí a starci sedia v kaviarniach a vychutnávajú si čierny čaj. "Koľko vás teda je," pozriem na neho. "82 miliónov," hľadá voľné parkovacie miesto. "No tak to vás teda je," predstavujem si ten počet, "za chvíľu nebudete mať čo jesť." Usmeje sa: "Veď ti stále hovorím, že si prídeme zobrať Slovensko." Zamračím sa. "Počkať," zamyslí sa, "vlastne je nás 82 milión a jedna Miška."
