Súrodenci
"Vzal si aj môj pas?" Nasadám do auta. "Áno, mám všetko. Pas, peňaženku, kľúče." Naštartuje ho. Vonku strašne leje a vyzerá to tak, že slnko dnes ani nevykukne. Stierače nestíhajú a po oknách steká voda v tenkých pásoch. "To sme si teda vybrali deň," pozriem na Ňho," dúfam aspoň, že to všetko stihneme vybaviť." Cesty sú plné. Kto by predsa v takomto počasí šiel autobusom alebo metrom. Len študenti. Dokonca i pouličné psy sa skrývajú pod prevismi striech a na nádvorí mešít.
"Už len tu to podpíšte," podáva mi pero. Najradšej by som ju vyťahala za vlasy. Potrebuje kópiu pasu a pošle nás cez ulicu do kopírovacej spoločnosti, pritom má kopírku hneď vedľa seba. Vonku stále leje a my sme premoknutí do nitky. Pani úradnička je naozaj stelesnená ochota. Odpochodovali sme vedľa k nízkemu Turkovi. Vzal podpísaný dokument a niečo naťukal do počítača. "Bol som raz v Bratislave," zrazu na mňa prehovorí lámavou tureckou angličtinou, "asi päť rokov dozadu." Poškrabká sa po čele. "A páčilo sa Vám tam?" Pozrie na mňa. "Áno, Bratislava je pekná, ale malá." Tak oproti Istanbulu je aj celé Slovensko malé. "Bola tam v centre taká s...," nevie si spomenúť na slovíčko," na všetky dievčatá pozerala." Tak tomuto som teda vôbec nerozumela. "Socha?" snažím sa prísť na to, čo myslí. "Áno, socha," usmeje sa. Teraz neviem, či má na mysli Čumila alebo nejakého pouličného umelca zabávajúceho turistov. "Aj vy ste z Bratislavy?" pozrie na Ňho. "Ja som Turek," začne sa smiať.
"Poď, teraz skočíme do poisťovne," chytí ma za ruku. "Pomalšie, nemám také dlhé nohy ako ty," bežím za ním. Asi ma nepočul, lebo ma ťahá za ruku cez všetky kaluže. Kapucňa mi neustále padá na oči a nič nevidím.
"Na ako dlho chcete to poistenie?" spýta sa a začne listovať v nejakej knihe. Mňa skôr zaujímajú farebné rybičky naháňajúce sa v priestrannom akváriu na stene za ním. "Na rok." Posadíme sa oproti seba neďaleko mohutného stola. "Odkiaľ je," pýta sa Ho a pozrie na mňa. "Zo Slovenska." Nazrie do počítača. "Koľko má rokov." Bavia sa o mne, ako keby som tam nebola "To je vaša sestra?" Zrazu z neho vyletí. Čože? Začala som sa smiať. Pozrieme sa na seba, a potom na pána poisťováka. Nemyslím, že sa podobáme. Neviem, kde na to prišiel.
Vonku je už tma. Stále prší. Bundy premočené, vlasy mokré a rifle od blata až po lýtka. Keď sa doma vyzujem, asi stále budem cítiť čižmy na nohách. Toľko sme toho dnes nabehali. Ale stihli sme všetko. "Poď sestra, ideme na kebab," usmeje sa a mne zaškŕka v žalúdku.
