Šéfka autobusu
"Tu nás môžeš vyhodiť," povie ujo a ukazuje prstom na okraj chodníka. "Ale otec, veď vás tam môžem hodiť," zabočí doprava. "Nie, nie, pôjdeme autobusom," povie otec, "aby si nemeškal do práce." Zastavíme. "Nie že sa stratíš," žmurkne na mňa. "Neboj sa, budem sa pozerať len pred seba a nebudem sa ošívať." Teda, budem sa snažiť. Keď sa niekam zahľadím, tak aj zabudnem kam vlastne idem a s kým som. Niekedy sa sama vyberiem opačným smerom. Zbadám nejaký zaujímavý kaktus alebo túlavého psa. Som ako zhypnotizovaná.
"Už ide," povie ujo a postaví na cestu. 25T. Chcela som sa spýtať, čo to znamená to T, ale teta ma ťahá do autobusu. Ľudia sa hrnú prednými dverami. Šofér si spokojne sedí a čaká, kým všetci nastúpime. Motor ticho pradie. Prehlušuje ho len ostré pípanie kartičiek. Nešlo mi do hlavy, akože ten šofér sa vôbec nepozerá či si niekto pípne kartičku a kúpi lístok alebo nie. On mi to potom vysvetlil. Nemusí sa pozerať. Počúva pípanie. Následne mi zvukovou imitáciou tiež ozrejmil, kedy kartička už nemá kredit. Revízori? Nechodia. Že vraj. Ale ani on často nechodí autobusom, tak sa mi to celkom nezdá.
Autobus je plný, Ani jedno miesto na sedenie. Ale teta si našla miesto na konci autobusu. Staršia pani asi s 8 ročným vlasatým chlapcom mi uvoľnila miesto kúsok pri okne, aby som sa aspoň mohla pridržať, keď šofér zabrzdí.
"Miška moja, poď sem, tu je voľné," zrazu kričí teta. "To je dobre, ja postojím," kričím späť pri pohľade na preplnenú uličku. Aj tak na ďalšej zastávke nastúpi nejaká staršia pani a uvoľním jej miesto. "Nie, nie, poď sem, rýchlo," nedala sa odbiť. Pretláčajúc a ospravedlňujúc kráčam na miesto, ktoré mi drží. Sadla som si a ona sa spokojne usmiala. Pozerám sa z okna. Domy sa míňajú jeden za druhým. Tam bol obchod s domácimi potrebami, a tam zase s ťažkými farebnými závesmi. Napravo kaviareň s malými stolíkmi a za rohom základná škola. Istanbul je obrovský. Rôznorodý. Vždy plný a živý. Ja by som sa stratila hneď, ako by som sama vyšla z našej ulice. Toľko uličiek, ciest, chodníkov, mostov.
"Mustafa," vytrhne ma z premýšľania teta, "Mustafa, počuješ?" kýva rukou. Ujo odvráti zrak od okna a očami hľadá tetu. "Poď sem," ukazuje na miesto pred seba. Ujo kýva hlavou a pevnejšie sa chytí modrej tyče nad hlavou. "Mustafa!" Otočí sa aj niekoľko ďalších hláv smerom k tete. Neviem, možno tam bolo viac Mustafov. "Poď sem, je tu voľné," kričí teta cez polovicu autobusu. Mladý chlapec vedľa uja sa uhne z uličky. Ujo teda vykročil smerom k nám. Usadil sa pred tetu a tá sa spokojne zahniezdila na svojom mieste. "Ešte tri zastávky a vystupujeme."
"Heej, nechaj aj mne trochu," ťahám paplón. Pritúli sa ku mne a zakryje ma až po uši. "Ako sa ti cestovalo dnes s rodičmi?" spýta sa a položí si hlavu na môj vankúš. "Výborne," usmejem sa, "bol to zážitok. Tvoja mama menežovala celý autobus." Pozrie na mňa. Začnem sa smiať. "No, keď sme nastúpili do autobusu,..
