Say my name
"Melisa, poď sem," kývne rukou teta. Niekedy ma volá Melisa. Niekedy jej to vykĺzne lebo je to pre ňu jednoduchšie. A páči sa jej to meno. Že mi veľmi svedčí. Neviem. Melisa je v turečtine znamená nejaký kvet. Vygúglila som si to teda. Je to taký jemný biely kvietok. Listy sa používajú do čaju a kvety do parfému. Počkať, veď to je naša medovka. Volaj ma Medovka.
Sem tam ma volá Mišela, málokedy Miška. Michaela ma nevolá nikdy.
"Povedz moje meno," nedočkavo na Ňho hľadím. "Mihaela." Vždy sa na tom smejem. Turci nemajú "ch". Nevedia ho vysloviť. "Haha, to je super. A teraz povedz Michael Schumacher," čakám. "Nepoviem," tvári sa urazene. "Ale, prosííím, poslednýkrát," prosíkam ako malé decko. "Mihael Šumaher." usmejem sa. "Je to veľmi smiešne ako to vyslovujete vy Turci."
Niekedy mi hovorieva, že vie vysloviť mená celej mojej rodiny, dokonca aj ich schomolené prezývky, ktoré sme im so sestrou vymysleli, ale moje meno správne povedať nevie. Radšej ma predstavuje ako Mišku.
"Vieš, že tu budú otvárať novú fabriku Skoda?" hľadím von z okna. Mešity sa mihajú v rýchlom tempe ubiehajúceho auta. "To neni Skoda, ale Škoda," pozriem na Ňho. "Nie, my to voláme Skoda," tiež na mňa pozrie a zapne stierače. Začína poprchať. "Vidíš ten háčik hore na S," prstom ukazujem na auto pred nami. Zrovna ideme obiehať bielu Octaviu. "Áno, vidím," hodí smerovku. "Na čo tam asi je?" Teraz budem dôležitá. Pohniezdim sa na sedadle. "Na to, lebo je to Š. To je ako ten váš háčik dole," vysvetľujem. "Nevadí," usmeje sa. Jeho obľúbené slovo po slovensky.
Ešte je veľmi komické, keď sa bavíme o futbale. On, asi najväčší fanúšik akého poznám, čo každý večer pred spaním číta športové správy a možno aj vie, čo mal brankár Beşiktaşu na večeru a ja, čo nerozumiem prečo za naháňanie lopty zarábajú toľké peniaze. Tak raz za týždeň ho skúšam, ktorí slovenskí futbalisti hrajú v tureckých kluboch. Je veľmi podarený, keď sa snaží povedať Škrtel alebo Stoch. A ja sa tvárim, že som mu nerozumela aby to zopakoval ešte raz. Zbožňujem ho.
