Petržlen nie!
Neznášam varenie. Nebaví ma to. Už doma moje pokusy (nútené) končili zhorením utierky alebo varením pokrievky, pretože som si poplietla horáky. “Musíš sa naučiť variť, lebo sa nikdy nevydáš,” vždy mi hovorila mamina. Ale aj muži predsa vedia variť. A to chlapom hovoria, musíš sa naučiť vymeniť žiarovky a opraviť vodovod, lebo sa neoženíš?
“Miška, a toto vieš čo je?” kývne na mňa teta rukou. Poslušne pribehnem. Neviem, prečo si myslí, že ma zaujíma, čo v tom hrnci je. “Tekvica?” nakŕkam do hrnca. Je to čosi oranžovo žlté. “Nie,” usmeje sa,”to je merçimek.” Niečo mi to hovorí. “Dáš variť pohár a pol žltej šošovice, jeden zemiak, mrkvu,..” Vždy, keď tete poviem, že niečo nepoznám, začne mi diktovať recept. Pozorne počúvam, aj keď polovice vecí ani v slovenčine nerozumiem. Aj tak si to nikdy nepamätám. Len potom do kuchyne príde ujo a povie mi: “Dievča moje, zopakuj mi to, aby si to vedela uvariť.” Tak opakujem. “A hocikedy mi zavolaj, keď si nebudeš pamätať, “vyprevádza ma teta medzi dverami.
“Ale len to ochutnaj,” hovorí mi pre večeri. “A čo to je?” pozerám ujovi do taniera. Čosi biele okrúhle v nejakej omáčke.“Je to veľmi dobré,” hovorí mi. “A veľmi zdravé,” dopĺňa ho ujo,” Nevin, ešte mi pridaj.” Teta berie prázdny tanier. “Naložím aj tebe?” pozerá na mňa: “je to petržlen.” Spomeniem si na moje petržlenové trápenie z detstva, keď ma mamina nútila jesť zeleninovú polievku plnú divno chutiacej bielej mrkvy. Dokiaľ som to všetko nezjedla, nemohla som sa pohnúť od stola. Tak som si vždy chytila nos prstami a rýchlo do seba polievku nahádzala. Vždy ma pri tom napínalo. “Nie, nie, ďakujem,” inštinktívne si pritiahnem tanier k sebe a pokrčím nosom. On sa začne smiať. “Ale daj si,” prehovára ma, “vieš, aké je to dobré?” Zase pokrčím nosom a zamračím sa. “Naozaj je to dobré,” aj teta sa začne smiať na mojich grimasách, “je to robené na pomarančovej šťave a s kôprom.” No tak ešte aj kôpor. Neznášam ho. “Mami, nalož jej zo tri kusy,” smeje sa On. “A prečo ty to neješ, keď je to také dobré?” dám si ruky vbok. “Haha, lebo to nemám rád.”
“Ďakujeme za večeru, teta,” pobozká ma na líce na rozlúčku. “Počkaj, zabalím ti toho petržlenu,” naznačuje, že ide do kuchyne. “Nie, nie, ďakujem,” radšej si rýchlo zaväzujem šnúrky na topánkach. “Aká je podarená,” povie ujo a otvorí dvere. “Nabudúce, mami, uvar zase ten petržlen, Miška si určite dá.” Rozbehnem sa po schodoch, “Ale budeš ho jesť aj ty.”
