Michaela Kozakova

"Mami," posadím sa na stoličku, "čo robíte?" Vyložím si nohy na stôl. Už ma aj celkom bolia z toľkého upratovania. "Sedíme na letisku," ozýva sa z telefónu, "ostáva nám päť hodín." Ešte som nepočula, že by Turkish airlines zrušili let. A práve ten mojich rodičov, ktorí sa prvýkrát chystajú do Istanbulu. "Vieš čo, ale je tu asi 2000 ľudí," pokračuje mamina, "a štyri stoličky na sedenie." Začnem sa smiať. "A z toho my sedíme na troch," smeje sa aj mamina.

"Aha, pozri z okna," ukazuje ocino. "To sú obrovské budovy," híka mamina. "Vyzerajú ako piškóty," zahlásila mamina. Vyprsknem do smiechu. To je prirovnanie. Som zvedavá, k čomu mamina prirovná lodný prístav a veľké lode plné ľudí ponáhľajúcich sa na európsku časť Istanbulu.

"A čo máme na raňajky," prisadne si vedľa mňa na gauč strapatá, ešte poriadne neprebudená sestra. "Čo si prosíš, povedz," objímem ju okolo pliec. "Budeme mať zase tie koliečka?" Prehrnie si vlasy na opačnú stranu. "Aké koliečka?" pozriem na jej rozospatú tvár. "Simimity," pridá sa do debaty mamina, "mne veľmi chutia." Sestra sa začne smiať: "To nie sú simimity, ale simity." Otočí sa ku mne. "Za tých pár dní som zjedla asi kilo tých simitov," pretrie si oči. "Dobre," trhá mi kútikmi, "poviem mu, aby kúpil aj chlieb v pekárni."

"Natriem ti chleba s niečím?" pozriem na sestru, ktorá vyzerá byť hladná. Aj po chutnom kebabe u fúzateho Turka. "Ale veď nemáš chleba," začne sa smiať. No, veru nemám. Zabudla som na to.

"A tamto je čo?" ukazuje mamina niekam do diaľky. "A, hentam vzadu,.." preruší ju ocino. "Ticho, ja sa chcem niečo teraz spýtať," pohrozí mamina ukazovákom, "a prečo vlastne sa chodí tadiaľto?" Pozriem na sestru. "Ja už s nimi nikam nejdem," prevráti očami, "furt sa niečo vypytujú, potrebujem ešte jednu dovolenku, aby som si od nich oddýchla." Oprie sa o biele zábradlie.

"A ten ich čaj čierny, tak iba ten pijú?" pokračuje mamina. "Miška?" poťuká ma po pleci sestra, "nevieš, kde sa to vypína?" Pozrie na maminu. Smejem sa. "A potom pôjdeme z toho istého prístavu?" mamina je nezastaviteľná. "She is like machine for questions," povie mu sestra. Usmeje sa a odblokuje telefón. "Miška, a čo je tamtá budova na druhej strane?" zahľadí sa mamina do diaľky a ocino už vyberá telefón. Zbadal veľkú loď. "To je Haydarpaşa, mami, stará vlaková stanica" poslušne odpovedám. "Ale oci, už si toľko nefoť tie lode," poznamená mamina, "veď budeš mať v telefóne len samé lode." Ocino mykne plecami a ďalej hľadáčikom fotoaparáta naháňa žltú loď. "Otázkostroj," zrazu povie lámavou slovenčinou. Pozriem na neho. Cíti sa previnilo. My so sestrou sa začneme smiať. "Čo? Aký stroj?" zbystrí mamina. "Otázkostroj, mamči," usmejem sa, "to si ty." Pohladím ju po líci. Zahanbí sa, ale vidím na nej, že už ju na jazyku svrbí ďalšia otázka.