Moja milovaná turečtina
Určite zase nevie, kde si odložil tie svoje modliace gorálky. On sa síce nemodlí, ale rád ich premŕva a prehadzuje medzi prstami. Najradšej, keď pije čaj alebo pofajčieva. Ako všetci Turci. "Kde máš svoje tepsi?" pozrie na mňa. "Kde mám čo? trhá mu kútikmi úst. "Veď tie tvoje čierne gorálky, čo nosíš so sebou," pokrútim hlavou. Ešte že som ich našla. Zase by ich pol dňa hľadal. "To nie je tepsi," začne sa smiať, "to je tespi." Počkať. "A čo potom znamená tepsi?" niečo sa mi začína mariť. "To je podnos alebo tácka, ty motovidlo."
Tepsi, tespi, piť polievku, piť vodu, piť cigaretu,...už chápem, prečo sa ľudia usmievajú, keď sa s nimi bavím. Aj to, prečo mi jeho kamaráti vravia, zopakuj to, zopakuj! Niekedy mi tá turečtina veru dáva zabrať. Veľmi rada pletiem slová. Čo ja môžem za to, že číslo deväť sa podobá jednej nadávke alebo kruhový objazd ďalšej zvieracej nadávke?
"Miška, gimme your little finger," často mi hovorieva jeho kamarát, keď niekto z nás oslavuje narodeniny. To znamená ideme tancovať turecký halay. Nazývam to výmena kultúrneho dedičstva. "A vieš, ako volá po turecky malíček?" Dychčí dupajúc a mávajúc rukami vo vzduchu. "Malý prst?" Hádam. "Nie," smeje sa," vrabčí prst." A sme doma. Vrabec je vták. Vrabčí prst malíček. Model auta- vrabec. Malý, drobný človek- vrabec. No a teraz, keď niekto rozpráva o vrabcovi, o ktorom asi? Idem si ja pustiť Filmárika a Filmušku.
