Mikuláš
"Zajtra chodí Mikuláš," vravím a odkladám hodinky na poličku. Je skoro pol noc a mne sa nechce ešte spať. Zadívam sa von oknom. Cesty sú stále plné. Jedno svetlo predbieha druhé.
"Kto je Mikuláš," čosi zamrmle spod hrubej deky. "Akože nevieš, kto to je. Veď ten sa predsa narodil tu, v Turecku, v Patare." Sadnem si na posteľ. "Hm," ozýva sa. "Poznáš tú legendu?" Hlavou mi prebehne, ako som v na ľad vychladenom autobuse plnom Rusov cestovala na fakultatívny výlet do Myry a Kekovy. Všetci spali len ja som si svietila telefónom a narýchlo doštudovávala informácie o týchto pamiatkách, keďže som tam šla prvýkrát. Sprevádzať turistov. Na tento výlet teda nezabudnem. Víťazoslávne som tú moju hŕstku Slovákov priviedla k hrobke a pyšne chŕlila fakty o Mikulášovi. Keď som už všetko vysypala a pomaly vyčerpala svoju slovnú zásobu, zbadala som skupinku tlačiacich sa Rusiek so sviečkami v rukách modliac sa pri nejakom zasklenom sarkofágu. Vtedy mi to došlo. Stála som pri nesprávnej hrobke.
"No Mikuláš bol veľmi dobrý a obdarovával chudobných," ľahnem si vedľa Neho a podopriem si hlavu rukou. "Hm," pretočí sa na druhý bok. "Legenda hovorí," idem machrovať," že v meste žili tri chudobné dievčatá. Nemali peniaze na veno, aby sa mohli vydať a hrozilo im, že pôjdu do otroctva. Mikuláš to počul, tak prvej z nich nechal na okne mešec s peniazmi. A,..." Zastavím sa. "Počúvaš ma?" Žiadna odpoveď. Len deka sa dvíha hore a potom klesá. Skvele, zaspal.
Pípne mi správa. Vonku je ešte tma a ja mám zalepené oči. Prižmúrene pozriem na telefón. "Ďakujem Svätému Mikulášovi." Tak som sa trafila do dobrých topánok.
