Lietajúci koberec
Konečne som dovysávala. Mám pocit, že z Neho je v kúpeľni viac chlpov ako z toho nášho kocúra. Ešte umyjem podlahu a hotovo.
Dnes je celkom pekne. Na oblohe je len zopár oblakov, ktoré sa roztopašný vietor snaží rozfúkať. Slnko presvedzuje celú obývačku. Asi by som mala aj prach utrieť. Zadívam sa na tmavé poličky. V tých slnečných lúčov sa odráža riadna vrstva prachu. Nevadí, zajtra už nemá svietiť slnko.
Ešte prebehnem šatník. Ako prechádzam okolo kúpeľne zbadám kvetovaný koberček. Ten už toho zažil. Napadne mi, že ho operiem. Na slnku pekne vyschne. Hodím ho do práčky. Kľaknem si, aby som lepšie videla na pracie programy. Minule som mala dosť problém vybrať správny program pre záclony. Volala som s kamarátkou, gúglila. Záclony sa nepotrhali, prežili.
Otočila som gombíkom na rýchle pranie. 14 minút. Akurát. Dotiaľ polejem kvety.
Práčka doprala. Vybrala som koberček a vyvesila von na balkón. Pre istotu som ho zaistila dvoma štipcami na prádlo.
"Za 15 minút som dole. Pôjdeme sa najesť. Obleč sa teplo, je trochu chladno," povedal. Zložila som telefón a šla do šatníka prezliecť sa. Zrazu som si spomenula na koberček. Ešte že mi to prišlo na myseľ. Už by mal byť suchý. Odhrniem záclonu a otvorím balkónové dvere. Sušiak prázdny. Rýchlo som sa naklonila cez zábradlie. Dole nič. Ani cez hojdačku nie je prevesený. Ani v záhrade nie je. Nakloním sa ešte raz a poriadne. Ani susedia ho nemajú na balkóne. Tresnem sa po čele. Čo teraz? Už mi hlavou behá tristo nápadov a premýšľam, ako sa priznať. Ale čo keď ten koberec bol nejaký vzácny? Starý koberec od prababky z čias Osmanskej ríše? Alebo dar od niekoho dôležitého? Nedramatizuj. Ukľudňujem samú seba. A ten koberec si zatiaľ veselo niekde lieta.
Sadnem do príjemne vyhriateho auta. "Aký si mal deň?" Pozriem na ňho a zaklipkám očami. "Ulietaný, veľa práce," úchytkom sa na mňa pozrie a zabočí doprava. "Ty ako? Čo si robila? Zapla si radiátory? Dúfam, že ti nebolo zima." Ja som sa skôr potila, keď som zistila, že balkón je prázdny. Nabrala som odvahu. "Musím sa ti s niečim priznať, ale nehnevaj sa," pozriem na ňho psími očami," niečo som vyviedla." Tieto slová som často používala, keď som bola menšia. Tie psie oči mi ale nie vždy pomohli. "Vieš, ten koberček v kúpeľni? No, tak už žiadny koberček v kúpeľni nie je." Žmolím si rukáv na bunde. "Proste som ho oprala a odletel z balkóna," Začal sa smiať. "Nevedel som, že máme lietajúci koberec," povie a pozrie na mňa. "Nevadí teda?" usmejem sa aj ja. "Prosím ťa, ako ťa vôbec napadlo, že sa môžem na teba hnevať. Veď to je len obyčajný koberec," pohladí ma po líci. Aha, takže žiadna osmanská ručná práca. Vydýchnem si. "Dáme si dnes zmrzlinu?" Až mi zablikajú oči. Zbožňujem ho.
