Kocúr a lievance
"Čo keby nášmu kocúrovi spravíme takýto kartónový domček?" Pozerám do telefónu. "Ukáž," pozrie mi na displej a dá si do úst čiernu olivu. Zase ma chytá tá moja pinterestovská nálada. Celé dni by som len kreslila, vyrábala, strihala a všetko polepila. "Môžeme, je to veľmi pekné," vypľuje kvôstku. "Len neviem či to toho nášho 6 kilového kocúra udrží," premýšľam, "podľa mňa by mal mať diétu. Vieš, že obezita je vážna choroba?" Ešte som chcela čosi dodať, ale potom si spomenula, ako vyžieram čokoládu, keď On neni doma.
"Pozri sa, táto firma vyrába zo zvyškov nábytku domčeky pre mačky," odpije si z čaju a prisunie si stoličku. Lievance nechcem vidieť aspoň tri týždne. Nechápem, ako ich môže jesť s tvrdým syrom a s na masle opraženým párkom. "Objednám jeden a dáme ho von pred dvere pre túlavé mačky," vyberá kreditnú kartu z peňaženky. "To je dobrý nápad. Aspoň sa skryjú pred dažďom a vetrom," usmejem sa a nakŕkam mu cez plece. Počkať ale. Zamrzne mi úsmev. "Dúfam, že to nechystáš pre mňa, že ma tam pichneš, keď nebudem poslúchať." Predstavila som si seba natlačenú v tej drevotrieskovej škatuli. "Haha," smeje sa, "teba zavriem do kúpeľne, keď budeš zlá," Postrapatí mi vlasy. Dám si radšej ešte jeden lievanec. S párkom.
"Objednané," odloží telefón a napichne si paradajku na vidličku. "Ah, skoro by som zabudol. Po ceste do centra musíme kúpiť ešte jedlo pre mačky." Polovica mačiek a psov na našej ulici by asi zavýjala hladom, keby ich tento môj starostlivý "kočičkár" nekŕmi. Keď ho vidia otvárať kufor na aute a vyťahovať vrecko s granulami, hneď sa zbehnú zo všetkých možných strán. Vždy sa každej prihovorí. Oni sa mu vďačne obtáčajú okolo nôh. No a potom máme plnú práčku chlpov. A bytom sa ozýva moje kýchanie. Nevadí, ja kupujem v obchode salámu pre túlavých psov. Našli sme sa.
