Michaela Kozakova

"To vážne si mu dal kľúče od auta?" nemohla som si odpustiť otázku. Zabuchla som dvere a prehodila si kabelku cez plece. Pozrel sa na mňa. "Áno." nešikovne som pribehla k nemu a on ma chytil za ruku. Pozrel na jednu a potom na druhú stranu. Prebehli sme cez cestu na chodník lemovaný malými kaviarňami. Nedalo mi to. "Vieš, čo by sa stalo, keby necháš kľúče od svojho mercedesu nejakému chlapovi, ktorý stojí na parkovisku a naviguje šoférov k voľnému miestu? Vieš, ako by to dopadlo na Slovensku?" usmial sa. Tak pekne, ako vie len on. Potom ma napadlo, veď ideme v zime k nám a ja ho tu straším, čo a ako by to bolo keby...Ešte keď si k tomu spomenie na "skvelý" americký film Hostel nakrúcaný aj u nás, kde Slovensko je vykreslené ako chudobná krajina a slovenské dievčatá ako.., k tomu sa radšej nebudem vyjadrovať, tak si tu návštevu asi rozmyslí.

"Neboj sa, mám jeho telefónne číslo," pozrie na mňa a stisne mi ruku. Nerozumiem. Ako keby ten kúsok papiera s načarbaným číslom je zárukou toho, že dostaneme auto naspäť. "V najhoršom prípade pôjdeme domov autobusom alebo taxíkom," zasmeje sa a snaží sa predrať cez dav ľudí. "A čo, keď ti nezdvihne telefón. Alebo ti niečo z auta vezme alebo ti ho oškre?" kráčam za ním so svojou neutíchajúcou zvedavosťou. "Nič sa nestane. Keď nás už budú bolieť nohy, zavolám mu, on mi to zdvihne a privezie nám auto." Predstavila som si, ako slovenský chlap sa obáva o svoju škodovku a nechce auto požičiať ani svojmu dobrému kamarátovi, nie to ešte nejakému chlapovi na ulici. "Dáme si zmrzlinu?" Pobozká ma na líce. Vie, ako na mňa. 

Stále ma dokáže prekvapiť. On. Tento život vedľa neho. Istanbul. Vitaj naspäť.