Istanbulská záhradníčka
"Čo hľadáš?" prisadne si vedľa mňa. Oči mám nalepené na obrazovke a myšou behám po stole raz hore, raz dole. "Pamätáš si, tú mačku na Animal Planet, čo objímala taký malý vankúš?" Odpijem si z kávy. "Myslíš catnip?" Oprie sa o operadlo. "Áno, presne," prikývnem, "teraz hľadám, čo to vlastne je a ako sa to povie po turecky." Naberiem si lyžičkou med. "Aha, pozri," prstom ťuknem do displeja,"našla som ju. Je to taká fialová rastlinka." Nahne sa. "A dokonca si ju môžeme vypestovať zo semienka," teším sa. "A môžme nášmu kocúrovi kúpiť aj tú mačaciu trávu," hľadám ďalej. Aspoň nebude ožierať všetky kaktusy a liezť po poličkách, aby odhryzol z aloe vera.
"Inak, vieš čo," obrátim sa k nemu, "mohli by sme si na balkón do kochlov nasadiť aj paradajky." Už si predstavujem červené voňavé cherry paradajky usmievajúce sa na mňa spoza okna. "To je dobrý nápad," usmeje sa, " len za chvíľu budeme mať kvety a rastliny aj v posteli." Srandista je to veľký.
"Myslíš, že si môžem odtrhnúť kúsok toho bambusu?" ťahám ho za ruku. "Neviem, Deli," poobzerá sa dookola, "je ich tu plno, môžeš." ZOO je plná ľudí. Rodinka s kočíkom sa tlačí pri klietke s farebnými papagájmi. Pomedzi oká klietky strkajú zrnká a veľké vtáky sa predbiehajú, komu sa skôr podarí uchytiť malú dobrôtku. Zrazu počuť tiché chrčanie leva a z opačnej strany sa ozývajú uškriekané opice. Niekoľko plameniakov si močí nohy v plytkom jazere. Pri klietke s obrovskou korytnačkou otec niečo vysvetľuje asi päť ročnému chlapcovi. Vonku je teplo a deň ako stvorený na prechádzky.
"Aha, pozri," ukazujem smerom k prázdnej klietke, "tu nikto nie je." Bežím do kúta. Poobzerám sa okolo seba. Čupnem si a snažím sa vytrhnúť mladý bambus zo zeme. Čítala som, že treba ho vytrhnúť aj s koreňmi, z listov alebo stonky sa mi neujme. Veľmi mi to nejde, tenká pružná stonka sa mi vrezáva do prstov. "Škoda, že sme nevzali nožík," hovorím si nahlas. "To by nás sem nepustili," smeje sa. Nakoniec sa mi podarilo vytrhnúť iba dlhú stonku s niekoľkými lístkami. Nevadí. Doma dám do vody a uvidíme.
"Deli," kričí na mňa z kuchyne, "Áno prosím," bežím za ním. Asi nemôže niečo nájsť. "Nie je to nejako málo vody," ukazuje na desať litrovú plastovú fľašu s nalepeným oranžovým srdiečkom a nápisom: voda pre kvetiny. Zamračím sa. "Nie, to je akurát." Začne sa smiať. "Ja len srandujem," žmurkne, "tých kvetov nemáme veľa, môžme ešte dokúpiť. A na balkón môžme dať ešte ďalšie dve fľaše na kvety. Alebo kúpime cisternu."
