Hlinový Deň detí
"Kocúr sa bude hnevať?" rozopnem si bundu. Nečakala som, že bude tak teplo. "Nie, nebude," smeje sa. "A vlastne oni sú už tam?" Pozerám von oknom. Počasie nám naozaj vyšlo. Dnes je v Turecku Deň detí. Vlastne deň všetkých detí, dvadsiaty tretí apríl. Počas tohto dňa si deti môžu vyskúšať ako je to pracovať na úrade, v obchode, zasadnúť na kreslo prezidenta. Rôzne inštitúcie poriadajú program pre deti, školy, škôlky chystajú vystúpenia, všetci si spomínajú na prvého tureckého prezidenta Atatürka, ktorí deti miloval a daroval im tento deň, aby si ho užili a oslavovali. Veľa rodín v tento deň sa vyberá do prírody, na dedinu, kde si grilujú, hrajú sa s loptou, vozia na koňoch. Ako aj my. Síce deti zatiaľ nemáme. Ale stále sme trochu sami deti. Najmä, keď som videla tie ohnivé iskričky v jeho očiach pri tom, ako sa hojdal na húpačke. "Ešte vyššie, ešte," kričal a ja som ledva dychčala.
"Kde nájdeme tú hlinu?" obzerám sa po okolí. Všade okolo cesty len zeleň, sem tam nejaký krík, stánok s melónmi alebo tlupa túlavých, veselých psov štekajúcich na okolo idúce autá. "Aha," ukazujem prstom, "tam je niečo." Otec nás poprosil, aby sme mu priniesli trochu zeminy do kvetináčov, keď budeme na dedine. Táto hlina je zafarbená do sýto hnedej, miestami červenej farby. "Počkaj," otočí volantom, "tu zaparkujem." Pristavíme pri ceste. Vyberiem z kufra moju obľúbenú kabelku. "Tu je to najlepšie," ťahá ma za ruku. Vytiahnem z kabelky kladivo a podám mu ho. Smejem sa. Kladivo som ešte v kabelke nemala. Zakopne do malého kopčeka. Vytiahnem igelitovú tašku a dlaňami naberám hlinu.
Zrazu počujem niekde od cesty zvuk auta. Pristaví sa pri nás. Veľké modré auto s preblikujúcimi majákmi. No zbohom, jandarma, miestna polícia. Preglgnem sliny. "Čo tam robíte?" Tmavovlasý Turek v uniforme vykúka z okna. Jednu ruku položenú machersky na okne, v druhej drží vysielačku z ktorej sa ťahá zakrútený kábel. "Hlinu si naberáme." povie a pozrie smerom k autu. "Aha, dobre bratku." odpovie policajt. Zavrie okno a naštartuje auto.
"No to by bolo, keby nás zavrú kvôli hline," smejem sa. Už teraz sa smejem. Na prednom sedadle nášho auta. S desiatimi kilami hliny v kufri. "Možno si mysleli, že tam niekoho zakopávame," smeje sa aj on. "Preteky?" pozrie na mňa. Pohniezdim sa na sedadle. "Poďme na to," pridám hlas na rádiu. Stúpi na plyn, zaradí športový mód a už letíme. Bol to pekný hlinový Deň detí!
