Duchovná návšteva
"Pôjdeme pozrieť Bobiho?" dám si do úst plnú vidličku šalátu. Musím poriadne otvoriť ústa, nech mi rukola nepovypadáva na stôl. "Môžeme," naberie si baklažány. "A kúpime si aj nejakú sladkosť?" Už mi pred očami behá tyčinka Mars. Alebo Bounty. Mňam. "Najskôr zješ, to čo máš na tanieri," očami ukáže na môj plný tanier. "Ale Deli, veď sme neni v škôlke," podopriem si hlavu.
"Aha," kývam, "tamto leží." Bežím k nízkemu múru. "Bobi, ako sa máš?" Pomaly sa k nemu približujem. "Ja počkám tu, lebo ujde," zapáli si cigaretu a zdiaľky sa díva, ako pomaly pokladám misku so zvyškami kuraťa. Bobi je veľmi plachý. Nikdy sa mi nedal pohladkať, ani mi nedovolil priblížiť sa k nemu bližšie ako na desať metrov. Keď sa vraciame domov alebo nám ostalo niečo z večere, vždy sa za ním zastavíme. Už nás pozná. Vždy, keď zakričíme Bobi, zbystrí, dvihne hlavu a vztýči zo zvedavosti ryšavé uši. Tuším sa už naučil svoje meno. Zaujímalo by ma, čo si o nás myslí. Možno si hovorí, zase ty dvaja šibnutí tu na mňa vykrikujú. Malá strapatá a akýsi vysoký s dlhými nohami. Niekedy mi niečo donesú, niekedy sa pristavia autom a niekedy ma posielajú skryť sa pod tú dosku opretú o stenu.
"Deli, videl si?!" nadšene kričím. "Áno, videl som," usmieva sa, "mohla si ho kľudne pohladkať." Bobi neušiel. Ako som pokladala misku na zem, zvedavo ňufákom čuchal, čo sme mu priniesli. Takto blízko ešte pri mne nebol. "Nie," kráčam späť, "keby sa ho teraz chytím, tak by mi nedovolil už vôbec sa k nemu priblížiť. Musím postupne." Deli súhlasne prikývne.
"Nebojte sa ho, on nič nespraví," zrazu sa ozve mužský hlas. "Nebojíme sa," otočí sa Deli, "doniesli sme mu jedlo." Starý pán, okolo šesťdesiatky pristúpi k nám. "Kŕmim ho tiež každý deň," pozrie na nás, "je to veľmi tichý pes, ale nikdy mi nedovolí priblížiť sa." Ukáže na dosku opretú o stenu: "To som mu spravil ja." Otočíme sa. "Aj my sme mu spravili budú," hovorí Deli, "ale nevydržala dlho." Pán si popraví čiernu čiapku: "A z ktorej ulice ste?" Začína pofukovať. Zapnem si bundu až úplne po vrch. "Tam z dolnej," ukazuje Deli prstom, "ten najnovší vysoký barák." Strčí si ruky do vreciek. "Áno," prekvapene povie pán, "a neviete, či sa tam niečo predáva." Deli sa zamyslí. "Áno, na dvanástom poschodí." Pán si zapáli cigaretu: "A aké sú tie byty?" Bobi začal chrúmať kosti. Počujem to až sem k nám. "Pekné," odpovie Deli, "ak chcete dám vám číslo a môžete sa prísť pozrieť na ten náš." Pán vytiahne telefón: "Prosím ťa, synku, napíš mi teda sem tvoje číslo. Ďakujem veľmi pekne." Deli ťuká do displeja. "Majte sa, pekný večer." Lúčime sa. "Deli, ale tú sladkosť predsa."
"Deli," sadne si vedľa mňa, "ten pán mi volal, sú na ceste sem." Obývačka vonia novotou. Bielučké záclony lenivo visia na čerstvo umytých oknách. "Teraz?" zaskočí ma, "to tak hneď už?" Mykne plecami. "Tak ten televízor doštelujeme potom," odloží ovládač na ťažký drevený stôl.
Zazvoní zvonček. "Deli," prekrížim si nohy, "mám čosi robiť?" Beží ku dverám. "Nie, nemusíš, to bude rýchle." Utriem prstami špinku z televízora. "No, len aby," zatvárim sa kyslo, "čo keď si vypýta kávu alebo nás zabijú. Neponúkaj mu žiadny čaj, nič, lebo to bude na dlho." Počujem smiech z chodby.
"Tu je kuchyňa," ticho sedím a počúvam. Ako som správne pochopila, chcú kúpiť byt pre syna. "Tu je spálňa," ukazuje Deli. Pán hneď vbehne do izby, zatiaľ čo mladý chlapec, približne v mojom veku, len ticho nakŕka od dverí. Je v celý čiernom. Moc toho nenahovorí. "A tu je obývačka," vojdú do miestnosti. "Dobrý deň," pozdravím sa. "Dobrý deň," odpovie pán, "ako sa máš?" Chlapec sa ostýcha vstúpiť do miestnosti. Nechápem, prečo sa tak hanbí. Veď je plachší ako ten náš Bobi. "Pekná, priestranná," obzerá sa po miestnosti starý pán, "to by ti stačilo, však?" Pozrie na syna. "Určite áno," konečne z neho niečo vyšlo.
"Počuj," usadím sa pohodlne na gauč, "ten chlapec bol nejaký tichý." Začne sa smiať. "Videla si, ako nechcel ísť do obývačky?" Zdalo sa mi to nejaké divné. "Hej, všimla som si," natiahnem si nohy. "Študuje za imáma," chytí do ruky ovládač a posadí sa na stolík priamo pred televízor. "Vážne?" som prekvapená. "A to oni akože nesmú byť v jednej miestnosti s ženou?" Imáma som videla asi len v telke. "Veď oni nemajú celibát, však?" Prepína programy. "Nie, nemajú." Predstavujem si, ako tento mladý tichý chlapec v mešite recituje z Koránu. Neviem, či ten jeho tenký hlások budú počuť úplne všetci. "A to bolo čo, ten ujo, že to by ti mohlo stačiť?" rozčúlim sa. Obzerám sa po našej rozľahlej obývačke s dvoma veľkými francúzskymi oknami. "Veď jemu by stačila aj jedna izba a kuchyňa," zamračím sa. "Nie," smeje sa, "on bude mať veľa detí." No, tak sme mali návštevu. Islamského farára u nás doma v obývačke. Ešte že sme nevytiahli tie fľaše piva na stôl, čo sme kúpili po ceste domov.
