Tichá vojna (paplónová)
Najradšej mám tie pásikavé. S kvietkovanými obliečkami na vankúše. Veľmi dobre sa v nich spí. Ale len vtedy, keď sa nenaťahujeme o paplón. Mať jeden veľký spoločný paplón je ako tichá nočná vojna. Ráno vstaneme a o paplóne nepadne ani slovo. Čo sa stalo v noci v posteli, ostane v posteli. Dobre, sem tam sa podpichujeme. Kto, komu ukradol paplón.
V našej posteli sú tri stavy (paplónové). Buď má väčšinu paplónu On a mne ostane chlpatá deka. Alebo mám paplón ja. On sa na mňa tlačí, aby sa aj Jemu ušlo trochu paplónového tepla a ja podvedome hľadám koniec postele, lebo viem, že o chvíľu skončím na zemi. Aj ja som si vždy myslela, že ma tak strašne miluje, že ma musí aj v noci objímať. Keď dvihnem hlavu a pozriem ponad Neho, tak na jeho strane postele je toľko miesta, že by sa tam vyspalo najmenej sedem trpaslíkov aj so Snehulienkou. No a po tretie sme zakrytí obaja, ale tak že paplón medzi nami je napnutý ako stan a je tam diera, vďaka ktorej je nám zima na chrbáty.
Pranie je tiež zábava. Najmä, keď sa do obliečky zamotá ďalšie prádlo. Ale potom tá radosť, keď po týždni nájdem obľúbené gaťky vo vnútri obliečky.
A to nehovorím o žehlení obrovskej obliečky. Trvá mi to minimálne pol hodinu. Vždy sa rozčuľujem, prečo sú tie žehliace dosky také malé.
No nič. Asi ten paplón rozstrihnem.
