Dekagramové pečenie
1. 1. 2019
"Deliii," kričím z plného hrdla, "prosím ťa, poď rýchlo sem." Chudáčik, ani na záchode mu nedám pokoj. Stojím v strede kuchyne a ruky mám zababrané od cesta. "Čo sa deje?" vyľakane pribehne s telefónom v ruke. "Môžeš mi odblokovať telefón a vytočiť maminu," nervózne rozhadzujem rukami," to cesto sa nejako nevydarilo. Niečo tomu chýba." Premýšľam. "Ukáž mi ešte raz ten recept," utriem nos do rukáva, strašne ma svrbí. 50 dkg múky. Váhu nemáme. Vyrátala som to na lyžice. 10 gramov jedna lyžica. "Mami, prosím ťa, nemá tam ísť viac múky?" s naklonenou hlavou kričím do telefónu. "Trošku bližšie," navigujem Ho. Priloží mi ho bližšie k uchu. "Dobre teda, skontrolujem to ešte raz." Niečo som zase poplietla. "Počuj, prerátaj koľko má jeden dkg gramov," v hlave sa snažím vrátiť na hodinu matematiky. Nikdy som nemala rada čísla. A ani pečenie nemám rada. Vlastne neviem, čo vlastne vôbec v kuchyni robím. A práve v tomto momente s rukami od cesta. "Prosím? Aké dekagramy?" pozrie na mňa. "Však vieš, v škole ste sa to učili," osviežujem mu pamäť," kilogram, potom ide čo, tie dekagramy a gramy." Preruší moju prednášku:" Nie, tony." Začnem sa smiať. "To nie. Veď koláče sa nepečú na tony. A možno? "My nemáme žiadne dekagramy," pozrie na mňa. "Ako to, že nemáte?" nejde mi to do hlavy. "No nemáme proste," mykne plecami. Nemajú dekagramy. Nemajú hrubú muku. Toto je prvý a poslednýkrát čo tu pečiem. Musím si to teda nejako vyrátať sama.
To cesto je nejaké riedke. Ešte raz. 10 g jedna lyžica a potrebujeme 50 dkg. Ahaa, už mi to došlo. Nie päť lyžíc múky, ale päťdesiat. Vážne nie som dobrá v počtoch. Ešte že sa to neváži cez rovnice. "Dones, prosím ťa, ešte tú múku," rozdávam inštrukcie, "a narátaj ešte 44 lyžíc." Pozrie na mňa. "Máme toľko ešte?"
"Ja si myslím, že to už je," sedí na stoličke. S hlavou nalepenou na okienku rúry nedočkavo hladí dovnútra na dvíhajúce sa cesto. "Počkaj, odfotím to a pošlem mamine." Ale On nečaká. Navlečie ruku do modrej palčiakovej rukavice a vyberá plech z rúry. Položí ho na stôl a už prstami berie jeden z okrúhlych koláčov s roztečeným syrom. "Pozor, je to ešte horúce," snažím sa ho zastaviť. On nedbá a hneď si odhryzne poriadny kus. "Už sú," mľaskajúc prikyvuje. "Ukáž," vezmem si druhú polovicu. "Ale veď je to v strede ešte trochu surové," obzerám si koláč. "Idem poslať fotku mamine," chytím do ruky telefón.
"Rozgúľaš mi to cesto?" stojí pri kuchynskej linke a hľadí na mňa. "Idem hneď," utriem si ruky do utierky. "Už len toto ostalo, však?" Na dne misky čaká posledný kus cesta. "Musíme kúpiť valček na cesto," berie do ruky malý sklený pohár, strčí ho nádoby s múkou a potom začne vykrajovať malé koliečka z cesta. "Deli, to nebudeme potrebovať," pozriem na Neho, "nechystám sa už veru piecť." chytím do ruky fľašu červeného vína a začnem ňou rozgúľavať cesto. "Jedine, že ty by si chcel." Usmejem sa. V ruke drží misku a sústredene sype syr na vykrojené koláčiky čakajúce na plechu.
"Ešte asi pridám, však? Koľko nás tam zajtra bude?" vyberám upečené slané koláčiky a vkladám do sklenej dózy. Žiadna odpoveď. Len prežúvanie. Otočím sa. Sklonený nad tanierom. V jednej ruke koláč, v druhej pohár s kolou. V ústach takisto koláč. "No, asi nám už nič z nich neostane"
