Come to Beşiktaş
"Deli," zasvieti mi displey, "prišla ti správa?" Otváram správy. "Áno, prišla," pozerám do telefónu. "Nejaký passolig či čo," neviem, čo to znamená. "Prepošli mi to heslo." čítam.
"Zajtra ideme na futbal," položí nejaké kartičky na kuchynský stôl. "Futbal?" Dobre som počula? Začne si niečo pospevovať a sem tam pozvoľne zdvihne ruku nad hlavu. "Jaaj, už viem," došlo mi to, "to heslo zo včera." Založil mi kartičku na to, aby som mohla ísť i ja na zápas. Tu v Turecku to nefunguje tak, že poďme na zápas, kúpim lístky. Bez passolig kartičky sa nedá kúpiť lístok, a ani vstúpiť na štadión. Kvôli bezpečnosti.
Na futbale som nikdy nebola. Zvlášť nie na zápase veľkého futbalového tímu s takou obrovskou základňou fanúšikov. Vlastne raz som bola. Na dedinskom futbale ešte na strednej škole, keď som bola na víkend u kamarátky. Vtedy sme tam neišli pre to, že by kamarátka bola verným fanúšikom ich miestneho tímu a mňa nemala kam odložiť. Boli sme obzerať chlapcov. Mne sa obzvlášť páčil kapitán tímu. Nakoniec sme prišli domov o šiestej ráno. Po špičkách sme sa zakrádali hore do izby, ale aj tak nás kamarátkina mama odhalila, keď sa bola "napiť".
O futbale toho veľmi neviem. Nerozumiem tým ofsaidom, ani tým pásikavým rozhodcom, čo naháňajú futbalistov, a keď sa unavia im mávajú nejakými farebnými kartičkami priamo pred očami. Idem si naštudovať tie pravidlá.
"A naučíš ma nejaký povzbudzujúci pokrik?" sadnem si vedľa neho na gauč. Začne niečo spievať. Asi dvom slovám rozumiem. "Môžem si to napísať na papier a prečítať to potom?" Smeje sa. "Nie, nie," odpije si z pohára, "to sa musíš naučiť."
"Obuj si niečo pohodlné," upozorní ma, "budeme tam stáť." Pozriem na ňho. "A my nemáme vstupenky na sedenie?" zamračím sa. Začne sa smiať. "Máme," pokračuje, "ale keď si sadneš, tak to znamená, že si na strane iného tímu, nie Beşiktaşu." No to sú mi teda pravidlá. "Dokonca ti niekto môže povedať aby si sa postavila," dodá. A to som si chcela vziať tie nové čierne čižmy na opätku. "Tak poviem, že nerozumiem," myknem plecami.
